Identificação do documento/obra

Tipo documental
SonoroÁudioGênero Documental
Código de Inventário
limu_son_20
Título
Russo
Descrição
Ekaterina Pivinskaya narra o poema A Extraordinária Aventura acontecida com Vladimir Maiakóvski no Verão na Datcha, de Vladimir Maiakóvski, na língua russa.

Transcrição:
RUSSO

В мире насчитывается семь тысяч языков. Я говорю по-русски.

В сто сорок солнц закат пылал,
в июль катилось лето,
была жара,
жара плыла —
на даче было это.
Пригорок Пушкино горбил
Акуловой горою,
а низ горы —
деревней был,
кривился крыш корою.
А за деревнею —
дыра,
и в ту дыру, наверно,
спускалось солнце каждый раз,
медленно и верно.
А завтра
снова
мир залить
вставало солнце а́ло.
И день за днем
ужасно злить
меня
вот это
стало.
И так однажды разозлясь,
что в страхе все поблекло,
в упор я крикнул солнцу:
«Слазь!
довольно шляться в пекло!»
Я крикнул солнцу:
«Дармоед!
занежен в облака ты,
а тут — не знай ни зим, ни лет,
сиди, рисуй плакаты!»
Я крикнул солнцу:
«Погоди!
послушай, златолобо,
чем так,
без дела заходить,
ко мне
на чай зашло бы!»
Что я наделал!
Я погиб!
Ко мне,
по доброй воле,
само,
раскинув луч-шаги,
шагает солнце в поле.
Хочу испуг не показать —
и ретируюсь задом.
Уже в саду его глаза.
Уже проходит садом.
В окошки,
в двери,
в щель войдя,
валилась солнца масса,
ввалилось;
дух переведя,
заговорило басом:
«Гоню обратно я огни
впервые с сотворения.
Ты звал меня?
Чаи́ гони,
гони, поэт, варенье!»
Слеза из глаз у самого —
жара с ума сводила,
но я ему —
на самовар:
«Ну что ж,
садись, светило!»
Черт дернул дерзости мои
орать ему, —
сконфужен,
я сел на уголок скамьи,
боюсь — не вышло б хуже!
Но странная из солнца ясь
струилась, —
и степенность
забыв,
сижу, разговорясь
с светилом постепенно.
Про то,
про это говорю,
что-де заела Роста,
а солнце:
«Ладно,
не горюй,
смотри на вещи просто!
А мне, ты думаешь,
светить
легко?
— Поди, попробуй! —
А вот идешь —
взялось идти,
идешь — и светишь в оба!»
Болтали так до темноты —
до бывшей ночи то есть.
Какая тьма уж тут?
На «ты»
мы с ним, совсем освоясь.
И скоро,
дружбы не тая,
бью по плечу его я.
А солнце тоже:
«Ты да я,
нас, товарищ, двое!
Пойдем, поэт,
взорим,
вспоем
у мира в сером хламе.
Я буду солнце лить свое,
а ты — свое,
стихами».
Стена теней,
ночей тюрьма
под солнц двустволкой пала.
Стихов и света кутерьма —
сияй во что попало!
Устанет то,
и хочет ночь
прилечь,
тупая сонница.
Вдруг — я
во всю светаю мочь —
и снова день трезвонится.
Светить всегда,
светить везде,
до дней последних донца,
светить —
и никаких гвоздей!
Вот лозунг мой —
и солнца!
[1920]


V míre naschítyvajetsja sem' týsjach yazykóv. Ja govorjú po-rússki.

V sto sórok solnts zakát pylál,
v ijúl' katílos' léto,
bylá zhará,
zhará plylá —
na dátche býlo éto.
Prigórok Púshkino gorbíl
Akúlovoj goróju,
a niz gorý —
derévnej byl,
krivílsja krysh koróju.
A za derévneju —
dyrá,
i v tu dyrú, navérno,
spuskálos' sólntse kázhdyj raz,
médlenno i vérno.
A závtra
snóva
mir zalít'
vstaválo sólntse álo.
I den' za dnjom
uzhásno zlit'
menjá
vot éto
stálo.
I tak odnázhdy razozljás',
shto v strákhe vs’ó pobléklo,
v upór ja kríknul sólntsu:
«Slaz'!
dovól'no shlját'sja v péklo!»
Ja kríknul sólntsu:
«Darmoéd!
zanézhen v oblaká ty,
a tut — ne znaj ni zim, ni let,
sidí, risúj plakáty!»
Ja kríknul sólntsu:
«Pogodí!
poslúshaj, zlatolóbo,
tchem tak,
bez déla zakhodít',
ko mne
na tchaj zashló by!»
Shto ja nadélal!
Ja pogíb!
Ko mne,
po dóbroj vóle,
samó,
raskínuv lutch-shagí,
shagáet sólntse v póle.
Khotchú ispúg ne pokazát' —
i retirújus' zádom.
Uzhé v sadú egó glazá.
Uzhé prokhódit sádom.
V okóshki,
v dvéri,
v shtchel' vojdjá,
valílas' sólntsa mássa,
vvalílos';
dukh perevedjá,
zagovorílo básom:
«Gonjú obrátno ja ogní
vpervýe s sotvorénja.
Ty zval menjá?
Tchaí goní,
goní, poét, varénje!»
Slezá iz glaz u samogó —
zhára s umá svodíla,
no ja emú —
na samovár:
«Nu shto zh,
sadís', svetílo!»
Tchort d’órnul dérzosti moí
orát' jemú, —
skonfúzhen,
ja sel na ugolók skam'í,
bojús' — ne výshlo b khúzhe!
No stránnaja iz sólntsa jas'
struílas', —
i stepénnost'
zabýv,
sizhú, razgovorjás'
s svetílom postépenno.
Pro to,
pro éto govorjú,
tchto-de zajéla Rósta,
a sólntse:
«Ládno,
ne gorjúj,
smotrí na véshtchi prósto!
A mne, ty dúmaesh',
svetít'
legkó?
— Podí, popróbuj! —
A vot idjósh' —
vzjalós' idtí,
id’ósh' — i svétish' v óba!»
Boltáli tak do temnotý —
do bývshej nótchi to jest'.
Kakája t'ma uzh tut?
Na «ty»
my s nim, sovsém osvójas'.
I skóro,
drúzhby ne tajá,
b'ju po pletchú egó ja.
A sólntse tózhe:
«Ty da ja,
nas, továrishtch, dvóe!
Pojdjóm, poét,
vzorím,
vspojóm
u míra v sérom khláme.
Ja búdu sólntse lit' svojó,
a ty — svojó,
stikhámi».
Stená tenéj,
nóchej tjur'má
pod solnts dvustvólkoj pála.
Stikhóv i svéta kuter'má —
sijáj vo shto popálo!
Ustánet to,
i khótchet notch'
prilétch',
tupája sónnica.
Vdrug — ja
vo vsju svetáju moch' —
i snóva den' trezvónitsja.
Svetít' vsegdá,
svetít' vezdé,
do dnej poslédnih dóntsa,
svetít' —
i nikakíh gvozdéj!
Vot lózung moj —
i sólntsa!


PORTUGUÊS:
No mundo se contam 7.000 línguas. Eu falo russo.

Em 140 sóis o pôr do sol queimava,
em julho rolava o verão,
estava calor,
o calor navegava —
isso foi na datcha.
O morro Pushkino se acorcundava
no monte Akulov,
e no sopé
havia um vilarejo,
se curvava a cobertura dos telhados.
Atrás do vilarejo:
um buraco,
e para dentro dele, por certo,
descia o sol a cada vez,
lenta e fielmente.
E no dia seguinte
novamente
para inundar o mundo
se erguia o sol escarlate.
E dia após dia
isso começava
a me irritar terrivelmente.
Então de repente me enraiveci tanto
que de medo tudo empalideceu,
gritei para o sol à queima roupa:
«Desça!
chega de vir nos torrar!»
Gritei para o sol:
«Parasita!
você aí envolto nas nuvens,
e aqui, tanto no inverno quanto no verão,
é só sentar-se e desenhar cartazes!»
Gritei para o sol:
«Espere aí!
escute, folheado a ouro,
que tal
largar os negócios
e vir tomar chá
comigo?»
O que eu fiz!
Estou morto!
Em direção a mim,
de boa vontade,
o próprio sol,
espalhando passos-raios,
vem vindo pelo campo.
Não quero revelar meu temor
e me retiro, recuando.
Seus olhos já estão no jardim.
Ele já avança pelo jardim.
Pelas janelinhas,
pelas portas,
por uma fresta entrando,
desabou a massa do sol,
se precipitou para dentro;
e recuperando o fôlego,
pôs-se a falar com voz de baixo:
«Mudo meu itinerário
pela primeira vez desde a criação.
Você me chamou?
Entre, traga o chá,
traga, poeta, a geleia!»
Com uma lágrima nos olhos,
o calor me enlouqueceu
e eu disse para ele
junto ao samovar:
«Bem, então,
sente-se, astro!»
O diabo me deu a ousadia
de gritar com ele,
e eu confuso,
sentei na beira do banco,
temendo que as coisas piorassem!
Mas um estranho brilho do sol
fluía,
e deixando de lado a seriedade,
me sento, conversando
com o astro, tranquilamente.
Sobre isso,
e sobre aquilo falo,
de como a Rosta me devorou,
e o sol:
«Tudo bem,
não se lamente,
olhe as coisas simplesmente!
Você acha
que brilhar
é fácil para mim?
Venha, experimente!
Você vai
começando a andar,
anda e brilha ao mesmo tempo!»
Conversamos assim até escurecer —
antes da noite anterior, quero dizer.
Como já está escuro aqui!
Já nos acostumamos
a nos tratar por “você”.
E logo,
não escondendo a amizade,
bato no ombro dele.
E o sol também:
«Você e eu
somos amigos, nós dois!
Vamos, poeta,
brilhemos,
cantemos
por mais cinza que seja o mundo.
Eu despejarei meu sol,
e você o seu,
seus versos».
A parede de sombras,
a prisão da noite
caiu sob o sol com uma arma de cano duplo.
Um alvoroço de versos e luzes —
brilhe em tudo.
Ele se cansa
e à noite quer
deitar-se,
esse dorminhoco bobo.
De repente, eu
raio com todo meu poder,
e o dia nasce mais uma vez.
Brilhar sempre,
brilhar por toda parte,
até o último dos dias,
brilhar, seja como for!
Eis o meu lema —
e o do sol!
[1920]


(Uma aventura extraordinária que aconteceu com Vladimir Mayakóvski no verão na datcha)

Características

Suporte/Material
DigitalMaterial
Duração (HH:MM:SS)
00:09:13
Formato
WAV

Contexto de produção

Ekaterina Pivinskaya NarraçãoPessoa
Local de Produção
Contexto de produção
A língua russa ocupa uma posição de destaque como língua de cultura, poder e comunicação em extensas áreas da Eurásia, refletindo séculos de expansão territorial e influência política. Pertencente ao grupo eslavo oriental, compartilha raízes com o ucraniano e o bielorrusso, mas desenvolveu características próprias que a tornaram o principal veículo de expressão do mundo eslavo oriental. Sua história combina influências internas — resultantes da diversidade dialetal — e externas, derivadas de contatos históricos com o grego bizantino, o tártaro e outras línguas europeias e asiáticas. O russo moderno consolidou-se a partir dos dialetos da região central, especialmente sob a influência da norma de Moscou, que se tornou referência literária e administrativa a partir do século XVIII. Sua estrutura gramatical é rica e flexível, marcada pela presença de seis casos nominais (nominativo, genitivo, dativo, acusativo, instrumental e prepositivo) e por um sistema verbal que distingue o aspecto da ação — se concluída ou em curso. Na fonética, destaca-se a oposição entre consoantes “duras” e “suaves” (palatalizadas), traço fundamental para a diferenciação de significados e para a musicalidade da língua. A escrita russa utiliza o alfabeto cirílico, criado no século IX a partir de adaptações do grego e do glagolítico pelos missionários bizantinos Cirílo e Metódio. Esse sistema tornou-se um dos símbolos mais reconhecíveis da identidade cultural eslava, difundido posteriormente entre vários povos do leste europeu e da Ásia Central, especialmente durante o período de domínio da União Soviética. Durante o século XX, sob a influência do regime soviético, o russo foi imposto como língua de unificação administrativa e ideológica em diversos territórios — incluindo repúblicas que hoje formam países independentes, como Cazaquistão, Bielorrússia, Quirguistão e partes da Ucrânia, Moldávia e dos Bálcãs. Assim, consolidou-se como meio de comunicação interétnica e como instrumento de poder político e cultural. Na contemporaneidade, o russo permanece uma das línguas mais faladas do mundo, com relevância diplomática, literária e tecnológica. É língua oficial em vários países e amplamente compreendida em regiões que mantêm laços históricos com a antiga União Soviética. Ao mesmo tempo, preserva um vasto legado artístico e intelectual — de autores como Tolstói, Dostoiévski, Tchékhov e Maiakóvski — que garantem à língua um papel central na literatura mundial.

Contexto e relações

Tópico relacionado

Entrada do objeto

Data de Entrada
2019
Método de Entrada
Cessão
Proveniência
SUPER LAB PRODUÇÕES ARTlSTICAS LTDA
Motivo da Entrada
Para integrar o acervo de exposição do MLP, após o incêndio de 2015 e a reformulação da exposição de longa duração em 2021.

Relações